Začalo sa to počas jednej tuhej zimy v írskom mestečku Foynes, kde hmla často sadala na krajinu ako stará prikrývka a vietor z Atlantiku šľahal do tvárí ako šľahnutie konským chvostom.

Joe bol poštový pilot – vysoký Ír s večne strapatými vlasmi, drsnými rukami a očami, ktoré videli viac oblohy než zeme. Lietal v dvojplošníku, ktorý sa triasol ako ovca v daždi, a počas dlhých letov mu prsty tuhli na kormidle. Nebol to hrdina z románu – len muž, čo nosil ľuďom listy a dúfal, že motor vydrží až do ďalšieho letiska.

Jedného obzvlášť chladného večera, keď sa vrátil premrznutý z letu ponad rozbúrené more, zamieril rovno do miestnej kaviarne. Sadol si k baru, zhodil čiapku a zachmúrene zahlásil: „Dajte mi niečo, čo ma preberie… a zároveň zohreje!“

Barman, starý lisovateľ pohárov menom Seamus, sa zasmial a podal mu šálku silnej kávy. Joe sa zatváril nespokojne. „A teraz niečo na zahriatie,“ dodal a dostal malý pohárik írskej whiskey.

No keď si uvedomil, že už mal byť vo vzduchu, panika mu prebehla po tvári. „Do frasa! Meškám! Musím letieť!“ V rýchlosti vylial whiskey do kávy, zamiešal, no po prvom dúšku sa zachmúril – pálilo to až do duše. Z police si zobral smotanu a nalial ju na vrch, aby aspoň trochu zamaskoval chuť alkoholu.

A vtedy… to prišlo. Zázrak.

Sladká horkosť kávy, hrejivý dotyk whiskey a jemný zamat šľahačky. Joe si vzdychol, sadol si späť a povedal len: „K šľaku s poštou. Dnes nikam neletím.“

Zobral si voľno, objednal ďalšie nápoje a začal pozývať celý bar, ako sa pije „jeho“ káva. Ľudia spievali, tancovali a namiesto obyčajnej noci sa narodil sviatok – prvý večer s írskou kávou.

Na druhý deň v celom Írsku zrazu nedorazila pošta – ľudia čakali na listy, ale dostali niečo lepšie: nový dôvod zostať dlhšie v kaviarni.

Tak sa Írsko stalo krajinou, kde sa neponáhľa, ale pije – s hrdosťou, piesňou na perách a s kávou, ktorá vie nielen zahriať, ale aj rozveseliť dušu.

A Joe? Ten vraj ešte roky lietal – niekedy aj triezvy.