V Aténach bolo pred sto rokmi naozaj horúco. Bolo tak horúco, že aj otrlé olivovníky skláňali svoje koruny hnedé k zemi. Práve pod olivovníkmi hľadali unavení mešťania kúsok tieňa, kde by schladili svoje hlavy. Jedna z miestnych kaviarní mala toľko olivovníkov, že v nej hľadali ochladenie všetky mačky z okolia. Ležali všade navôkol – pomedzi stolmi, na stoličkách – a občas sa vyšvihli priamo hosťom do lona.
Gréci majú mačky veľmi radi. Aj hostia to tolerovali, ale čašník menom Fredo sa na mačky čertil. So spoteným čelom behal pomedzi stolmi a mal čo robiť, aby na nejakú z nich nestúpil. Mačky boli totiž veľmi lenivé a tučné z mestskej stravy.
Práve v ten deň sa slnko vyšvihlo mimoriadne vysoko. Pot stekal hosťom po čelách a mačky lenivo krútili chvostami. Vtedy do kaviarne vošla väčšia partia, ktorá si u Freda objednala veľkú karafu ľadu s vínom a šesť káv espresso.
Fredo na stôl položil karafu s ľadom a pohostil ľudí vínom. Jednou nohou pritom odtláčal mimoriadne tučnú mačku spod stola. Keď sa vrátil s kávou, mačka lenivo roztiahla nohy a chudák Fredo sa natiahol, aký bol dlhý, rovno na stôl. Všetky kávy skončili na stole a v karafe s ľadom.
Hostia sa nehnevali – mačky boli posvätné. Fredo už-už chcel okríknuť kocúra, keď jeden z hostí prstom ochutnal kávový ľad a pochválil Freda. Hostia ochutnali aj priamo z karafy a hneď si objednali u Freda ďalšiu kávu s ľadom.
V ten deň Fredo objavil kávu vymiešanú s ľadom, ktorú po ňom výreční hostia pomenovali. A Fredo sa tejto pocte tak potešil, že kocúra nežne pomenoval Mačkiato. Ale… to je už iný príbeh. 😊